Veľmi tichá atrakcia

15.9.2020

Pod obrovským ruským kolesom stál do seba zavesený ženský pár a čakal, až sa táto svetoznáma železná konštrukcia začne otáčať

„Veľmi tichá atrakcia“, ozvala sa jedna zo žien, blondína v čiernom tričku a jasne červených nohaviciach. „Presne ako ty”, dodala po krátkej odmlke smerom k svojej priateľke so slnečnými okuliarmi a slameným klobúkom a zobrala ju za ruku.
 
Jej priateľku myklo. „Neznášam, keď vravíš, že som taká alebo onaká. Robíš to neustále, odkedy sme sa pohli z Berlína“, povedala a odstrčila druhú ženu od seba.
„To nie je pravda“, odvetila žena v čiernom tričku s počudovaním, aký hnev vyvolala svojou láskyplne myslenou poznámkou. Žena so slameným klobúkom sa odvrátila a vykročila smerom do centra Prátra. “Teraz ti ukážem voľačo, čo je zase presne ako ty!“

„S radosťou", povedala žena v čiernom tričku a nasledovala ju, „veď počkaj na mňa, neponáhľaj sa tak!“

Žena so slameným klobúkom zastala a nasmerovala ukazovák. „Tu sme: horská dráha.“
"No a?" Žena v čiernom tričku odtiahla ruku od priateľky so slameným klobúkom a hľadela na ňu s očakávaním.
„To by sa ti tak páčilo“, odvrkla žena so slameným klobúkom, vytrhla sa jej, bežala a držala si pritom pokrývku hlavy.
„Ja sa nehrám!“, skríkla žena v čiernom tričku. Priateľka so slameným klobúkom však nezastavila, ani sa neotočila a stále rýchlejšie sa vzďaľovala, až kým celkom nezmizla z dohľadu.
 

Zopár krokov osve

„Tak ja jej poviem voľačo milé a ona začne vystrájať. To ma ani trochu nebaví.“

Žena v čiernom tričku sa oprela o zábradlie, ohraničujúce vodný tobogan, a pozerala pred seba. Videla reťaz, strmo nahor ťahajúcu plastové kmene stromov, ktoré slúžili ako člny. Reťaz nahlas hrkotala. Prudko sa zvažujúcim korytom letel muž so psom rýchlosťou strely, až ponad okraj vystrekli veľké fontány. Na jeho pleciach sa do výšky vzoprel starý muž a s rozkošou nastavil tvár vodnej triešti. Žena v čiernom tričku priam cítila dopadajúce kvapky. „Ostaň sedieť, ocko, nevstávaj“, ozval sa muž pred ním. Starý pán ho však nepočúval. Pes sa zrazu rozštekal, až kým ho syn nenapomenul.

Žena v čiernom tričku kráčala ďalej, hľadala pohľadom slamený klobúk, nikde ho však nevidela. Vzduchom sa niesla dunivá hudba, znejúca zo všetkých kútov zábavného parku, zblízka aj zďaleka. Štvorica chlapcov a dievčat sa krútila vysoko v povetrí na ozrutnej hojdačke, všetci kŕčovito zvierali bezpečnostný oblúk. Kričali pritom na plné hrdlo. „Pozri na tamtoho, o chvíľu sa pogrcia“, povedala susedka pri zábradlí a žena v čiernom tričku kus odstúpila, aby ju v najhoršom prípade nezasiahli zvratky.

Gorila, čert, invalidný vozík, dieťa

Hneď oproti stála bez pohybu veľká, mechanická gorila, ukrytá za vysokou mrežou. Jedno z detí zaklonilo hlavu a gánilo na ňu tak intenzívne, až takmer stratilo rovnováhu. Na priečelí strašidelného zámku žiarila lebka, v kostnatých paprčiach striedavo dvíhala červeného a zeleného čerta. Zvnútra sa ozývali tlmené výkriky, rinčalo sklo, zaznel smiech príšery. Žena usadená vo vozíku zmizla lietacími dverami, oblepenými pavučinami z vaty.

O pár krokov ďalej sa predavač lístkov na autodróm jednou rukou kŕmil veľkou porciou kebabu a súčasne druhou riadil prázdne autíčko až na kraj jazdnej plochy. Skutočný virtuóz. Mladý postihnutý muž držal volant v stále rovnakej polohe, jazdil neprestajne v rovnakom v kruhu a neprejavoval pritom nijaké emócie, iba ak isté napätie. Muž, sediaci vedľa neho v autíčku, sa načiahol za volantom v obave, že by mohli naraziť do bariéry. Aké by to bolo, jazdiť po Prátri na invalidnom vozíku? Žena v čiernom tričku z tejto predstavy najprv zosmutnela, kým jej nenapadlo, že by ju mohli z vozíka zdvihnúť a posadiť do horskej dráhy.

Pohľad jej padol na postavu, ktorá naťahuje luk a strieľa. Nie je to slamený klobúk?

Vzduch preťali hlasné výkriky. Skupinka chlapcov vzrušene schádzala z horskej dráhy a blížila sa k ďalšiemu, ktorý čakal vonku. Prekrikovali sa navzájom, presúvali sa za ďalšou zábavou a pritom minuli dieťa, ktoré sa za nimi pozeralo veľkými, vážnymi očami.

Opätovné stretnutie

Žena so slameným klobúkom ležala na lavičke v tieni veľkého stromu, slnečné okuliare na nose.

„Ahoj, krásna neznáma.“ Žena v čiernom tričku klesla vedľa priateľky so slameným klobúkom na lavičku. „To bolo nádherné. Toľko pohybu, veselých, vzrušených ľudí a navyše tie deti. Neviem sa vynadívať.“
Žena so slameným klobúkom si pretierala oči, skryté pod slnečnými okuliarmi a zazívala. „Asi ma premohla únava. Odvezieme sa naproti k Dunaju? Určite to nebude ďaleko. Dnes je tak krásne, mohli by sme sa ísť okúpať.”
 

„Aha! Tamto jazdia deti na koňoch. Poď, pozrieme sa zblízka.“ Žena v čiernom tričku ťahala priateľku so slameným klobúkom z lavičky. Tá sa najprv bránila, ale napokon to vzdala a zavesila sa priateľke okolo krku, aby sa uľahčila chôdzu. „Bože, ako ma bolia nohy, ledva chodím, už chcem byť vo vode, okamžite chcem byť vo vode.“ Čierne tričko sa smialo na žartoch slameného klobúka. Pevne si ju pritisla a vliekla za sebou. „Dokážeš to, určite to dokážeš, o chvíľku tam budeme.“

Deti na jazdeckej dráhe

Pod prístreškom z celtoviny stáli deti a čakali, kým sa dostanú na rad. K ohrade bolo lanami uviazaných zopár koní rôznych veľkostí, ktoré okusovali všetko, na čo dočiahli papuľou.

Jeden z chlapcov vyliezol na lavičku a teraz stál zoči-voči koňovi. „Môžeš ho pohladiť“, povedal jeden z paholkov, ktorí pomáhali deťom vysadnúť a upevňovali sedlá, „ale dávaj si pozor, koňovi smieš natrčiť iba rovnú dlaň.“ Chlapec vystrel ruku k zvieraťu, chvíľočku ju nechal natiahnutú, no razom ju stiahol, keď sa k nej kôň priblížil nozdrami a zafŕkal. O chvíľku však pokus zopakoval. Tentokrát sa mu podarilo pohladiť koňa po chrbte nosa a tvár sa mu rozžiarila úsmevom.

Z parkúru sa vrátilo malé dievčatko s veľmi vážnym výrazom. Na maminu otázku, či sa mu to páčilo, odpovedalo pomalým, rozhodným prikývnutím. Dvojica paholkov neprestajne žartovala, kým pripravovala ďalšie dieťa na okruh. V pokladnici, chránený sklom, počítal šéf bankovky.

Žena v čiernom tričku, ktorá pozorne sledovala dianie na jazdeckej dráhe, cítila, ako jej priateľka so slameným klobúkom položila hlavu na rameno a  pevne sa okolo nej ovinula. Súčasne si uvedomila, že žena sa trasie a pritíska jej hlavu na plece tak, akoby plakala.

„Čo sa ti stalo?“, spýtala sa žena v čiernom tričku a hladila ju na chrbte, „Je ti niečo?“
„Tie deti“, zašepkala žena so slameným klobúkom, „tie deti vyzerali byť tak šťastné. A ja… ja som rada, že ťa mám… a že si tu so mnou a že ja som tu s tebou.“ Žena v čiernom tričku jemne prešla žene so slameným klobúkom rukou po chrbte a sledovala pritom chlapca, ktorý sa s nadšením vracal z jazdy. „To ma teší”, zašepkala žena v čiernom tričku.
 

Neviditeľný kľúčik

Ženy spolu pomaly kráčali cez Práter, držali sa za ruky a s pomocou navigácie smerovali ku križovatke Praterstern. Po niekoľkominútovej jazde metrom vystúpili na Dunajskom ostrove, kde ich privítalo slnko. Cez okno nástupišťa pozerali dole na dlhú, trblietajúcu sa vodnú stuhu, ktorá sa v diaľke rozplývala v opare a zeleni. Po pravej strane bolo vidno široké drevené terasy, na ktorých si ľudia užívali letný večer, zhovárali sa, hrali a oddychovali. Na vode plávalo zopár člnov, pri brehu si labute hľadali potravu.

„Ty si …“, začala žena v čiernom tričku, usmiala sa na priateľku a zamkla si ústa neviditeľným kľúčikom.

„Pre teba som dnes dokonca ruské koleso, taká, ako si to nazvala, veľmi tichá atrakcia.“ Žena so slameným klobúkom ďalej hľadela cez priezor stanice metra do slnka. „Som atrakcia, to je pravda, ale málokedy som ticho, či nie? Zato sa rada krútim, som stále v pohybe, to sedí na chlp. Ale to všetko sú iba slová a okamihy a slová sa rozplynú, aj okamihy sa rozplynú a napokon ostáva niečo celkom iné. Ostáva spomienka, ticho. Čudná predstava, ale tak to je. V tomto duchu tvoj kompliment rada prijímam.“ Žena so slameným klobúkom sa pozrela na priateľku v čiernom tričku a usmiala sa. „Čo na to povieš? Si prekvapená?“

„Ja“, začala žena v čiernom tričku v snahe vysvetliť, že to nebolo myslené doslovne a že jej len chcela povedať niečo milé, ale zahryzla si do jazyka a usmiala sa.
„Ja a ďalej?"
„Ja sa už teším na pivo s tebou. Tam dole. Poď, pohnime sa. Ako vždy si mala správny čuch, Dunajský ostrov sa mi páči. Dnes máme šťastný deň.“

 

Zaujímavé odkazy k príbehu

Historické informácie na stránke Dejiny Viedne Wiki (v nemčine):

Kresba: Sandra Biskup
Text: Simon Kovacic
Preklad: Alexander Jacko