Veteráni Kongresového kúpaliska

8.7.2020

U mojej babky a dedka, ktorý bývajú v obytnom bloku Wiedenhofer Hof, sa nikdy nenudím. Majú najúžasnejší balkón na svete. Celý deň sa môžeme pozerať dole na Kongresové kúpalisko, priamo ponad koruny vysokých stromov. Dokonca vidíme, keď chlapci či dievčatá preliezajú cez plot kúpaliska bez platenia. „Kedysi to bolo celkom bežné“, vravieva babka. „Tiež som to robila“, hovorí, „veď som nemala peniaze. A tie najchudobnejšie deti púšťali zamestnanci kúpaliska dnu aj tak bez vstupenky.“
 
Dedko sedí celý deň vo svojom záhradnom kresle na balkóne a pije citronádu, kávu a večer popíja víno. Číta noviny a zaspáva pritom. Babka mu v kuchyni varí kávu a ja ju odnesiem na balkón. Držím šálku oboma rukami a dávam pozor, aby som sa o nič nepotkol. Káva pritom smiešne ločká v šálke. Potom sa preleje cez okraj a stečie do podšálky. Dedko položí šálku na noviny a vychlípe kávu z podšálky. Hlasno pri tom sŕka, lebo káva z podšálky je predsa najlepšia.
 

Pán Vďačný a pani Mocná

Najradšej som u babky a dedka, lebo na mňa vždy majú čas. Sú pri mne celý deň. Vôbec nechodia z domu a keď predsa len odídu z domu, zoberú ma so sebou. Keď prší, aj tak môžeme byť na balkóne, lebo má striešku. Môj dedko je babke veľmi vďačný za to, že si pri prideľovaní bytov drzo otvorila ústa a pýtala svoje. Byt s balkónom mal totiž na poslednú chvíľu dostať niekto iný, vtedy však moja babka urobila cirkus.
 
Babka má poriadnu silu. Je malá, má silné ruky a býčiu šiju. Dedko zvykne vravieť, že je veľmi mocná, ale iba keď to babka nepočuje. Keď je s babkou, dedko trochu machruje a robí sa, že on je z nich dvoch ten mocnejší. Najlepšie na tom však je, že si obaja dobre rozumejú. Často hovoria, že keď sú už tak dlho na svete, nemusia sa na rozdiel od mojej mamy a tatka stále hádať o maličkosti. Naozaj, babka a dedko sa nikdy nehádajú a našťastie sú obaja ešte pri celkom dobrom zdraví.
 

Potlesk pre skokana z veže

Dedko sa kedysi preslávil ako skokan z veže na Kongresovom kúpalisku. V obývačke sú zavesené jeho fotografie. Jasne, že čiernobiele. Stojí na nich s dohora vystretými rukami na desať metrov vysokej skokanskej veži a vlasy má ulízané dozadu, ako keby ich mal naolejované. Na fotke je samý sval a je opálený do hneda. Na tvári vidno, ako veľmi sa sústredí.
 
Dedko vraví, že keď skákal z veže, ľudia dole kričali a tlieskali. Všetci vstali a natlačili sa okolo veľkého bazéna. Vtedy malo Kongresové kúpalisko iba jediný bazén. Bol dlhý sto metrov a voda v ňom bola veľmi studená. Niektorí ľudia ostali ležať a pozerali sa na dedka poležiačky. Plavčík vypol hudbu, všetci stíchli a vtedy dedko skočil. Točil sa vo vzduchu, robil saltá, vystrel sa a rovný ako lata sa ponoril do vody. A zaznel búrlivý potlesk.
 

Cviky v obývačke

Napadlo mi niečo zábavné. Postavil som dedkovi do obývačky šamlík a spýtal sa ho, či z neho dokáže zoskočiť. Najprv sa mu vôbec nechcelo vstať, radšej by ostal sedieť vo svojom pohodlnom záhradnom kresle na balkóne. Ale toľko som ho ťahal a prosíkal, až napokon prišiel do izby a veľmi opatrne vystúpil na šamlík. Predsa len je už veľmi, naozaj veľmi starý. Kričal som „Bravo!“ a tlieskal som mu. „A teraz vystri ruky hore, dedko!“, skríkol som a dedko napokon vystrel ruky a nebezpečne sa pritom knísal. Zrazu sám od seba narovnal hlavu a hľadel pred seba s rovnakým sústredením ako na fotke a ja som tlieskal a dupal, až sa triasla dlážka.
 
Vtom do izby vkročila babka a povedala: „Čo sa tu robí?“ a potom zbadala dedka a začala sa smiať a zalamovať rukami, ale dedko sa ňou nedal vyrušiť, ešte o kúštik viac vystrel ruky a nohy a potom skočil. Babka skríkla a chcela dedka zachytiť, ten však už bezpečne pristál ako skokan na lyžiach. „Vidíš!“, povedal dedko, „ešte stále to viem!“
 

Výstrely vo februári

Niekedy dedko spomína na to, ako sa z Kongresového parku strieľalo na blok domov Sandleitenhof. Vždy, keď niečo buchne, automaticky mu to pripomenie výstrely. Nezáleží na tom, či je to pokazený výfuk, pokrievka z hrnca, okno, alebo prievan, ktorý tresne dverami v byte. Keď sa tu strieľalo, bol ešte dieťa. Býval vtedy s mamou v jednej z bočných uličiek. Najprv bolo ticho, neskôr sa ozvali výkriky a potom sa začala streľba. Zomreli pritom aj ľudia. Iba kúsoček od neho, tam, kde dnes ľudia chodia venčiť psov alebo jazdia autami hore-dole.
 
„Čo urobili tí ľudia, myslím tí v bloku Sandleitenhof?“, spýtal som sa raz dedka. „Mali iný názor“, odpovedal mi dedko. „A preto na nich strieľali?“ „Áno, bohužiaľ sa to niekedy stáva.“ „A môže sa to stať zase?“ „Stať sa môže všetko, ale dúfam, že sa nestane.“ A babka na to: „Ja s dedkom sme zažili veľa zlých vecí, preto sme nedôverčiví. Ale niečo ti poviem: Ľudia by nikdy nemali strieľať na ľudí. Od toho sme ľudia, aby sme sa navzájom rozprávali.“
 

Zásady a nostalgia

Z Kongresového kúpaliska mám najradšej šmykľavku. Je dlhá, má veľa zákrut a na konci vedie dokonca aj pod vodou. Mám rád aj žlté skrinky v šatni. A všetky tie červené a biele drevené dosky na fasáde. Môj dedko rád sedí hore v bufete a pozerá sa dole na bazén. Na lúke tam polihuje kopa ľudí. Pomedzi vysoké staré stromy sa dá po chodníku prejsť od bazéna až hore do bufetu. Mnohé veci tam ostali tak, ako kedysi, ale veľa sa aj zmenilo. Dedkovi chýbajú jeho starí kamaráti. Ostalo ich už len pár. Na fotkách v obývačke sú všetci mladí a veselí a keď sa dnes stretnú na kúpalisku, tak sú veselí a starí.
 
Moja babka rýchlo stráca trpezlivosť, keď sa ocitne v spoločnosti starých ľudí, aj keď je už sama stará, radšej si ide zaplávať. Ešte stále pláva ako športovkyňa s kúpacou čiapkou a plaveckými okuliarmi. Má priateľku, ktorá je takmer rovnaká ako ona. Ani jedna z nich sa nehrá na dámu. Obe povedia, čo si myslia. Robia to, čo považujú za správne. Jednoducho sú to naozaj veľmi mocné ženy.
 

Zaujímavé odkazy k príbehu

Historické informácie na stránke Dejiny Viedne Wiki (v nemčine):

Kresba: Sandra Biskup
Text: Simon Kovacic
Preklad: Alexander Jacko